Gold Man
Domů/ Kdo jsme/ Standa Tišer/ Julius Torma/ Na tréninku/ Členové/ Na tréninku/ Výsledky/ Odkazy/ Pravidla boxu/ Posilování/ Z tisku/ Sponzoring/ Fotografie/ Mapa
BOX šport pre chlapcov z ulice
|
Pracuje ako upratovač a zároven trénuje chlapcov z ulice vo vlastnej boxerskej škole
v Prahe na Žižkove. Stanislav Tišer – viacnásobný majster česko-slovenska v kategórii do 54 kilogramov. Po prepustení z desatmesačného pobytu ve vazení dokázal bez tréninku a prípravy porazit strieborného majstra Európy. GM Ste z rodiny rómského muzikanta, prečo teda nehráte na husliach alebo na ústnej harmonike? Ešte v mladosti som sa ako každý mladý Cigán snažil na niečo hrat. Cigáni to najčastejšie skúšajú hrou na gitare, ale mne to velmi nešlo. Zato mám v rodině dvoch bratov, ktorí na gitare hrajú velmi dobre, proste ako Cigáni. GM Pravděpodobne pochádzate z mnohopočetnej rodiny. Kolko ste mali súrodencov? Bolo a ešte aj je nás vela, dokopy devat. Z toho mám pat bratov a tri sestry. To znamená, že mama musela ostat s detmi doma a vobec nepracovala, zato otec zarábal, aby uživil seba a dalších desat hladných krkov. Ako vačšina Cigánov aj on „makal" na výkopoch s lopatou a krompáčom. Takže naše detstvo nebolo jedno z tých najlahších, ale na rozdiel od mnohých rómských dětí sme my pracovat nemuseli a nemyslím si, že nás detstvo nějako poznamenalo. Teraz je doba iná, rodičia nemajú tolko dětí, dá sa zarobit viacej peňazí, čím sa každému dietatu dostane viac pozornosti. GM Prečo ste sa v osemnástich rokoch prestahovali do Prahy? Do Prahy som šiel za športom. Už ako kadet, pátnástročný chlapec, som boxoval, no neboxoval som za Plzeň, kde som býval, ale za Prahu. Z oddielu mi zakaždým zavolali alebo mi prišiel telegram. „Standa boxuješ v Budějoviciach vtedy a vtedy," a já som nasadol na vlak odboxoval zápas a šiel zakaždým spát do Plzně. Až prišiel čas, keď som mál nastúpit na povinnu vojenskú službu. Oddiel mi pomohol a vybavil mi športovú vojnu v Prahe. Po vojně som v Prahe zostal a odvtedy som trénoval už len tam. GM Box je silový sport, dal sa ním v tom o období zabezpečit na ulici nějaký respekt? Určité. Keď člověk boxuje, vela boxuje a vyhrává, tak si postupné začne tvořit' meno. Najprv len na ulici v okolí, postupné v celej štvrti a v časoch mojej slávy musím povedat, že moje meno poznala nielen celá Praha, ale aj celé Čechy. Na rozdiel například od takého futbalistu, ktorý má tiež meno známe po celej krajine, já som bol boxer a vedel som sa bit aj mimo ringu. Ludia si o mojich bitkách často rozprávali, každý niečo přihodil, scénku jemne podlá seba prifarbil a to dodávalo mójmu menu ešte vačší respekt. Poznali má nielen v Prahe, ale aj na Slovensku, chodil som tam často na boxerské zápasy. Do Galanty, Komárna, Bratislavy, Vranova nad Toplbu, Martina, Dubnice nad Váhom a tak ďalej. Prišiel som například do Galanty, kde nám ako pražskému družstvu samozřejme nefandili, skoro nám rozbili autobus, keď sme ako mužstvo vyhráli, ale mne Slováci fandili vždy! GM V osemdesiatych rokoch sa vám podařilo získat' niekolko titulov majstra republiky... Já som titul majstra Česko-Slovenska získal už ako junior, až spolu s vekom som dostal titul majstra aj za mužov. V osemdesiatom prvom alebo druhom som vstúpil do národného družstva ako reprezentant, a to som už neboxoval len v bývalom východnom bloku, ale jazdilo sa aj von, do Dánska, Francúzska, Německa, Rakúska. Našu krajinu som vtedy celkom úspěšné reprezentoval až do osemdesiateho piateho, keď som v ringu skončil. GM Nemalí sté za čias silného komunizmu v osemdesiatych rokoch problém presadit' sa ako Róm? Nest’ažovali vám vašu cestu k úspěchu? Skór nie, hlavně si nemyslím, že to bolo preto, že som Cigán. Skór to bolo dané tým, že všetci reprezentanti boli policajti z oddielu Červenej hviezdy v Prahe alebo vojáci z Dukly Olomouc a já som bol vlastně jediný z civilného oddielu. Zvláštně na tom bolo to, že som reprezentantov porážal a napriek tomu som stále nebol v národnom výběre. GM Takže aj napriek vašim výkonom vás nechceli prijat? Nechceli, lebo celý reprezentačný výběr bol prerastený policajtmi a vojakmi a ti mali za totalitného režimu velkú moc. Moj trenér, olympijský vít’az Julius Torma, ma nakoniec vďaka svojmu vplyvu a mojim výkonom do reprezentácie dostal. Bolo predsa jasné, že keď som porážal všetkých reprezentantov, tak by som v reprezentácíi mal byt’ já a nie oni, takže im neostávalo nič iné, ako má prijat’. GM Váš trenér bol olympijský vít’az. Dostali ste sa aj vy na nejakú olympiádu? Já som bol nominovaný v osemdesiatom štvrtom roku na olympiádu, ktorá sa konala v Los Angeles. Pred olympiádou sme mali trojmesačnú intenzívnu prípravu v Prahe a trojmesačný intenzívny tréning v horách, kde nikde navokol nebola žiadna krčma ani ženy, presné ako v amerických filmoch o boxeroch. Asi štrnást’ dní pred odchodom do USA nám vedenie reprezentácie tlmočilo rozhodnutie olympijského výboru, že sa nikam nejde. Bolo to bojkotovanie americkej olympiády komunistami, nešiel vobec nikto. V osemdesiatom roku sa konala olympiáda v Moskvě, ktorú ignorovali Američania, a do Ameriky zasa nešli krajiny východného bloku. KEĎ ČLOVĚK BOXUJE, VELA BOXUJE A VYHRÁVÁ, TAK SI POSTUPNÉ ZAČNE TVOŘIT MENO. NAJPRV LEN NA ULICI V OKOLÍ, POSTUPNÉ V CELEJ ŠTVRTI. GM Tak ako komunisti bojkotovali olympiádu, nestalo sa, že by obmedzovali aj vás? Odpočúvaním, špehováním...? Určité nie, aspoň o tom neviem, mne sa do športu politika nemiešala, takže nie. Skor si myslím, že im vyhovovalo, keď som úspešne reprezentoval Česko-Slovensko. GM Nechodili vás niektorí známi politici povzbudzovat? Nie, vobec o tom neviem. Jedinými známými osobnost’ami, co moje zápasy pravidelne sledovali, bola skupina českých hercov: Josef Bek, Dlouhý či Marek Vašut. S týmito 1'u ďmi som sa zoznámil a skamarátil. GM Istý čas ste vraj presedeli vo vezení... Ako správný fanúšik som šiel povzbudi moj oblubený klub Viktoria Žižkov. Po futbale sa v žižkovskom hoteli konala miestna zábava a já som si povedal, že si dám pivečko. Pri dverách však stál vyhadzovač, ktorý povedal, že Cigánov dovnútra nepúšt’á. Pravděpodobne „nechtíac" do mna postrčil, veď mál o dvě hlavy viac a mohol si to dovolit’, ale to nemal robit’! Prásk, prásk a ležal na zemi, no smola bola, že právě keď dostával druhú ránu do brady, vchodom do hotela vstupovali dvaja príslušníci. Tak sa do mna pustili aj oni a já som sa samozrejmé pustil do nich. Táto moja chut’ na pivko po dobrom futbalovom zápase má stála desat’ mesiacov života za mrežami. Už štrnást’ dní po návrate som nastúpil proti striebornému majstrovi sveta Maďarovi Varhégymu. Bez tréningu a akejkolvek prípravy som ho porazil. GM Ktorý bol váš najlepší alebo najt’ažší zápas? Skor by som sa na to pozrel z tej opačnej strany. Já som bol rychlý a šikovný, co znamenalo, že som nebol často bitý a protivníci mali problém má trafit’. Velmi tvrdý zápas som zažil v stretnutí družstiev medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom, kde proti mne nastúpil o hlavu vyšší Maďar Botyos. Na turnaji v Spojených štátoch ho vyhlásili za najlepšieho technického boxera vo svojej kategorii. Bol to naozaj t’ažký zápas, Maďar bol velmi dobre technicky vybavený, mal i dlhokánske ruky. Vždy, keď som sa k němu približoval, dostal som tou dlhou rukou ránu do čela. Sice som prehrál na body, ale ludia, ktorí ten súboj viděli, vraveli, že spravodlivo som mál zápas výhra t’ já. Bol to asi moj najt’ažší zápas vobec a jedinú šancu, ako som ho mohol zasiahnut’, bolo vytrvalo okolo něho krúžit’ a dobiedzat’ na miesta, ktoré si svojmi dlhokánskymi rukami právě nekryl. GM Takže vaše přednosti a zbrane proti súperom boli aké? Myslím, že má považovali za šikovnejšieho a všestrannejšieho boxera ako len za specialístu na jednu konkrétnu techniku. Bol som malý a rychlý, mal som dobrý postreh aj techniku a pretože som v podstate splňal všetky podmienky dobrého boxera, tok som často ani nemusel chodit' trénovat'. Jednoducho som si věril. Keď som sa postavil zoči – voči aj tažkému protivníkovi, nikdy som nešiel do ringu prehrát, preto som aj všetky zápasy vyhrával. V tridsiatich štyroch rokoch som bol najstarší aktívny boxer v státe a proti mne stáli často velmi mladí chlapci. Vyprovokovaných chalanov trenéri ešte viac burcovali: „Pozri, to je starý dědo, ten už ide do dóchodku, musíš zabrat, vzia' mu silu a on prehrá!" Lenže začalo sa tretie kolo a já som zo seba vydal ešte vačšiu silu a mladých chalanov to nielen unavilo, ale aj vylákalo. Já som sa věru nikdy nebál a do súboja som šiel srdcom. GM Cítíte rozdiel, ked' boxujete so športovcom zo známej boxerskej krajiny, ako je napríklad Rusko či Kuba? Pred nastúpením do ringu s Kubáncom, som mal vždy obavy, veď Kuba je boxerská vel'moc, ale ak som si veril a chcel som vyhrát', tak som porazil aj silného Kubánca ešte pred skončením riadneho času. Dokonca po zápase som mal pocit, že ten super mohol bya t' aj lepší a asi nevydal zo seba všetko. GM Začiatky a história boxu je známa tým, že velké množstvo kvalitných a vytrénovaných boxerov bolo čiernej pleti, pochádzali či už z kolísky boxu Kuby, alebo priamo zo Štátov a nebolo im umožněné boxovat' pre ich farbu pleti. Dá sa povedat' že šlo o rasizmus v boxe. Stretli ste sa s niečím podobným aj počas vášho pósobenia? Nic, o rasizme sa nedá hovorit', aspoň já som sa s ním nestretol. Na mojom zozname chlapcov, ktorí niekedy u mna trénovali, sú rozne mená. Medzi osemsto chalanmi sa dá nájst' sportovec z bývalého Sovietskeho zvazu, Francúzska, Ameriky, Nigérie, Čiech, Slovenska, či miestni Cigáni, ludia róznych profesií, doktor práv, učitel' i obyčajný robotník. Pri tomto sporte sa zábrany z rozdielnosti úplné strácajú. Zaujímavý pohl'ad je niekedy na Cigána Imra, ktorý inak kope krompáčom kanály, ako spáruje so šest'desiatročným právnikom. Ten ku mne chodí už štyri a pól roka. Samozrejmé, na druhej straně často pomóžu právnici chalanom, ktorí májú problémy so zákonom. Pomáháme si tu navzájem. GM Dokážu chalani, ktorí sem prídu, boxováním zo seba zhodit' stres z práce, napatie či agresivitu? Doktor, ktorý sem chodí, má 61 rokov a za každým mi povie: „Já už bez boxu nemožem byt', je to pre mňa droga." Najlepšie sa citi, keď si nasadí helmu na bradu a ide do ringu spárovat' s mladým chalanom. A tiež sa občas stane, že na druhý den obhajuje na sude svojho klienta a má pod okom farebný monokel. V klube može zo seba zhodit' všetku formalitu a napatie, zabudnut'na paragrafy... GM Dokázali by sté trénovat' skina? Pred pár rokmi mi do oddielu prišli traja holohlaví chlapci v kanadách a povedali, že chcú chodit' na box. „Chlapci, ale vy ste skíni a my sme tu multikultúrna skupina roznych národností, u nás to funguje inak," hovorím im. Čosi zahundrali, a tak som ich hneď poslal do šatne, šup prezliect' sa a poďme teda trénovat'. S odstupom času musím s potěšením povedat', že z tých troch sa už dvaja ku skínom prestali hlásit'. Jedného z nich na zraze hnutia skinheads skoro zbili, pretože sa v televíznej relácii, kde boli pozvaní chlapci z nášho klubu, vyjádril aj o ostatných národnostiach pozitivně a priatelsky. Ti mladí chalani chcú niekam patrit', často si vyberu spomínané hnutie a zrazu má dovtedy osamotený chlapec okolo seba sto dalších kamarátov s chut' ou bit' sa. U mňa najde tiež vela príatelov, ale ti májů na bitku reálny a hlavně športový pohlad. GM Vy ste tento klub otvorili aj kvoli chalanom z ulice... S klubom som začínal v žižkovskej škole a vačšinu mojich žiakov tvorili Cigáni. Lenže oni májú slabú výdrž, nie sú zodpovední a nemajú trpezlivost' čakat', až kým im box začne prinášat' ovocie, tak ich ostalo iba zopár. Napríklad David Lukáč alebo Žigáč boli húževnatí borci, ktorí na majstrovstvách republiky získali dvakrát strieborné medaily. Obaja vydržali trénovat' tri až štyri roky, dokonca jeden dostal aj pozvánku do národného mužstva. Lenže ako dospievali, prichádzal aj čas diskoték, dievčatá a všetko, co k tomu patrí, a obidvaja teraz sedia na Pankráci. Za jedného som sa osobné zaručil sudcovi, aby ho pustil na podmienku, no za mesiac išiel sediet' znova. BOX NIE JE IBA BITKA JE TO ROZMÝŠL'ANIE. GM Pracovali ste aj s mladými chlapcami, ktorí brali drogy a prišli hladat' u vás pomoc? Samozrejme, mnohí narkomani prídu sem a skúšajú to nechat'. Vačšine z nich to však nepomohlo. Myslím si, že je to aj preto, že mladý člověk sa topí v problémoch a čaká, že najde nejakú lepšiu motiváciu. Lenže na to, aby sa dostavil aspoň minimálny úspěch, treba trpezlivost'. A tiež je treba na sebe pracovat'. A keďže oni tento úspech nevidia hneď, tak sa im vidí celá snaha marná a vracajú sa do starých fet'áckych kolají. Opačný prípad je Marián, Cigán, ktorý šlapal na pervitíne, postavil som ho do ringu a dnes už má za sebou šestnást' zápasov a tri roky je čistý. GM Stretli ste sa s drogami ešte v časoch, keď ste boxovali vy? Poznal som zopár chlapcov, ktorí sa okolo toho motali, ale šlo skór o prášky ako tvrdé drogy. Žiadny herák, perník a podobné látky vtedy neboli, ale dali sa zohnat' iné veci, napríklad esíčka alebo LSD, no predovšetkým. prášky. Drogy som nepoznal ani ako formu dopingu. GM Získat' ženu v časoch vašej slávy pre vás nemohol byt problém... Vobec nie, mal som ich skutočne vela, ta sláva mi to poriadne ulahčila. Mal som vlastný byt, peniaze, obliekal som sa do vecí, co som si nosil zo Západu, takže záujem o mňa bol. Na ženy som sa však vobec neviazal, raz som išiel s tou, potom s inou, ale nič viac z toho nikdy nebolo. V dvadsiatich ósmich rokoch som sa oženil a už dvadsat' jeden rokov som št'astne ženatý. Mám devátnást'ročnú dceru, ktorá bude každú chvilu maturovat' na pražskom gymnáziu. Chcem, aby sa dostala na vysokú, postavila sa na vlastné nohy a aby sa z něj nestala taká istá Rómka, ako všetky ostatné, ktoré už v osemnástich májů děti a ostávajú celý život doma nezaměstnané. GM Nie je box iba čisté násilie? Niektorí chlapci sem prídu a chcú sa naučit' sebaobrane na ulici, niekto sa chce bit', naučit' sa pár trikov a potom to využívá ako bitkár, ale časom obe tieto skupiny zistia, že box je sport, tanec, balet, technika. Neskór prídu na to, že im to ide a že nepotrebujú bitky vyvolávat'. Box nie je iba bitka, je to rozmýšlánie. Boxer musí rozmýšlat' velmi rýchlo, buď spraví túto sériu, tento výpad alebo sa stiahne, takže nohy tancujú, mozog a ruky pracujú a celé tělo musí byt' zladené. To mnohí ludia, ktorí box vidia len v televízii, nevedia. |
Autor: Maroš Šatanik, Gold MAN - únor 2005
Foto: Ivana Lipovská